Pani učiteľka Elena Podperová učí na našej škole už neuveriteľných štyridsať dva rokov. Vedie oddelenie klávesových nástrojov a jej rukami prešlo množstvo žiakov hry na klavír. Trošku sme ju vyspovedali pri príležitosti blížiaceho sa klavírneho koncertu.

Pani Podperová, spomínate si na svoj prvý kontakt s hudbou, s klavírom?

Odmalička som chcela byť klaviristka a to ma, chvalabohu, neopustilo. Ale skutočne neviem, kde som klavír videla a prečo som chcela byť práve klaviristkou, keďže TV sme vtedy ešte nemali. Spomínam si ale, že rodičia chodili so mnou takmer každú nedeľu do Trenčianskych Teplíc, kde sa konali promenádne koncerty ŠKO Žilina. To bol asi ten prvý kontakt.

Neskôr som začala chodiť na ZUŠ do Bánoviec nad Bebravou. Z mojich začiatkov mám doma ešte takú raritu, keďže sme spočiatku doma klavír nemali, tak mi otec odrezal širokú latku na dĺžku klaviatúry, na ktorú nakreslil  klávesy. Na tej latke som cvičila úplne v začiatkoch. Neskôr som chodila hrávať k jednej starej babičke od nás z dediny, ktorá mala klavír. Z ĽŠU v Bánovciach som smerovala na ĽŠU Trenčín a odtiaľ na konzervatórium do Bratislavy.

Vraveli ste mi mimo záznam, že vaším snom a cieľom bolo len hrať. Kde nastal zlom a kedy sa z Vás stala učiteľka?

Nuž, z toho detského sna, že chcem len hrať a byť klaviristka, som počas štúdia neupustila. Samozrejme, človek sa snaží, aby to bolo tak, ako si vysníval. Nikdy som nemala na škole s ničím problém ani na konzervatóriu, ale nechcela som ísť na VŠMU, aj napriek tomu, že sa na mňa pani profesorka hnevala. Uvedomovala som si, že koncertný smer obnáša úplne iné veci. Nechcela som sa v budúcnosti živiť len korepetíciami, ktoré som už ako študentka konzervatória veľmi v obľube nemala. Potom bolo pre mňa samozrejmé, že pôjdem učiť. Počas absolutória (posledné 2 roky konzervatória) sme mali vyučovaciu prax v niektorej ZUŠ-ke v Bratislave. Mňa viedla jedna výborná pani učiteľka, pod jej vedením som učila malú prváčku. Po jej hodine mala pani učiteľka experimentálne vyučovanie 3-6 ročných detí, tak som ešte zostávala na náčuvy. Boli to  malí drobci a to ma veľmi bavilo. Od tejto vynikajúcej učiteľky som veľmi veľa získala a z toho čerpám celý život. Samozrejme, sólovo hrať som neprestala ani počas učiteľovania, spolu s kolegami sme hrávali na tzv. učiteľských koncertoch, ktoré sme mali dvakrát do roka.

Nastala vo Vašej kariére kríza, kedy ste si povedali, že s učením končíte?

Nikdy…nikdy, nikdy! Ani na minútku som nemala pocit, že to nechcem, že by som banovala alebo že by ma to nebavilo. Len raz som mala pocit, to bolo okolo roku 2000, taký pocit vyhorenia. Našťastie mi to trvalo veľmi krátko, priznám sa, že som to nikomu nepovedala, ani neviem povedať, koľko to trvalo a ako som sa z toho dostala. Viem len, že som vyslovene pracovala sama na sebe. Nútila som sa robiť s deťmi čo najviac a pracovať na tom, aby to prešlo.  Nebolo mi vtedy príjemné ísť do školy…Prvé, čo som vždy spravila, keď som vošla do triedy, bolo, že som rozsvietila všetky neónky, aby do mňa vošiel optimizmus. To bolo jediné zlé obdobie, na ktoré si pamätám.

A priznám sa, že i napriek veku si neviem predstaviť prestať učiť a byť doma. Som rada medzi ľuďmi, mám veľmi rada deti, sú úžasné. Naša forma individuálneho vyučovania nám umožňuje vytvárať si so žiakmi zvláštny vzťah. Keď si dieťa vediem od šiestich rokov po osemnásť, sedíme bezprostredne vedľa seba pri klavíri a naviac pracujeme spolu duševne na tak krásnej veci akou je hudba, vytvára sa určité puto. Za tie roky prežijeme rôzne situácie, nálady, momenty, riešia sa najrôznejšie záležitosti. To ľudí zbližuje, vytvárajú sa v určitom slova zmysle až priateľstvá bez ohľadu na to, či je to dievča alebo chlapec. S takýmito mojimi bývalými žiakmi sme v kontakte na sociálnych sieťach, z času na čas ideme na kávu. Samozrejme, že prechovávame určitú vzájomnú úctu a rešpekt. Sú to milé vzťahy možno i preto, že napriek tomu, že som bola učiteľkou, ktorá „nikdy nič neodpustí“ (samozrejme v prospech úspešného výsledku), no nikdy som zo seba nerobila dokonalú a neomylnú. Naviac som bola vždy otvorená pochopiť svet mladého človeka aj s jeho problémami a radosťami.

Mali ste medzi svojimi žiakmi aj takých, ktorým ste povedali, že nemá zmysel sa ďalej trápiť?

Určite, ale nie veľa. Za tých štyridsaťdva rokov, čo učím, to boli možno len traja.

A nájde sa medzi Vašimi žiakmi taký, ktorý vám najviac utkvel v pamäti?

Je to ťažká otázka, aby som sa niekoho nedotkla, ale bol to jeden žiak, Samo Beznák, čo išiel odo mňa priamo na VŠMU…bol doslova  geniálny. Chcel hrať také veci, ktoré boli nad môj level, vedel to, povedala som mu, že mu to nezahrám. Ale ako hudobník a pedagóg s rokmi skúseností som ho to dokázala naučiť a pripraviť na VŠMU. Bol ako jediný prijatý na koncertný smer. To sú presne tie úžasné veci, ktoré človeka stretnú a kedy si sám poviete, že asi to teda robíte dobre. A to hreje a posúva…

A čo Vaše deti a klavír? Učili ste ich láske k hudbe?

Samozrejme, rodičia väčšinou inklinujú k tomu, že aj svoje deti vedú k tomu, čo robia sami. Teraz by som k tomu možno pristupovala inak, ale keď je človek mladý…museli! (smiech) Najstarší syn chodil na flautu, študoval aj na konzervatóriu v Bratislave a hudobnú vedu na FFUK v Bratislave. Mladšia dcéra síce chodila na klavír, no akosi chcela dokázať, že ona nebude robiť to, čo všetci musia a po pár rokoch to „zabalila“ .  Z najmladšej dcéry som chcela huslistku, no zo zdravotných dôvodov musela s nimi skončiť. Problémom u všetkých bol v tom, že moje deti všetky chceli chodiť na klavír, ale len aby som ich učila ja. To som vždy odmietala, keďže sa hovorí, že vlastné deti sa učia najhoršie, že to sa vlastne nedá a oni mi to dodnes vyčítajú. Dnes si myslím, že to celkom nie je pravda a všetko sa snažím odčiniť – učím vnučku a dá sa to bez problému.

Istý čas ste boli aj riaditeľkou ZUŠ, však?

Áno, najprv som pracovala rok a pol ako zástupkyňa, to bolo po prvých demokratických voľbách hneď po 89. roku. Vtedy sa konkurzy nerobili, vedúci pracovníci vyšli z demokratických volieb pedagogického zboru. V podstate som bola zvolená na miesto riaditeľky, s čím som vnútorne i navonok „bojovala“. Po dohode s druhým v poradí som vykonávala funkciu zástupcu riaditeľa školy jeden a pol roka. Potom ale prišiel nový zákon, znovu boli voľby, v ktorých som opäť uspela na prvom mieste a funkciu riaditeľky školy som prijala.

Bolo toto obdobie pre Vás náročné?

No to bolo úplne niečo iné! To by si mal vyskúšať každý učiteľ. Napriek značnej náročnosti som veľmi rada, že som to robila. Táto pozícia človeka dostane do úplne inej dimenzie. Je to niečo úplne iné ako „len“ učiť  v triede.  Je to úplne iný pohľad na veľa vecí, máte prehľad, musíte riešiť všetko možné aj nemožné, naviac práca s ľuďmi, veľká zodpovednosť. Snažila som sa to však vždy robiť naplno, bavilo ma to a napĺňalo. Užila som si to, bola som ale po 6 rokoch unavená a na vlastnú žiadosť o uvoľnenie z funkcie som opäť sadla do klavírnej triedy.  Bolo to moje rozhodnutie. Odchádzala som s čistým štítom a s pocitom dobre vykonanej práce za sebou.

Máte ešte nejaký sen či cieľ, ktorý by ste si radi splnili v súvislosti s učením, klavírom, hudbou?

Keď mi žiaka Sama Beznáka prijali na VŠMU, muž mi povedal, že –  teraz by si už mala prestať učiť (smiech) . Napriek tomu, že som mala záľubu učiť maličké deti, celý život som veľmi túžila učiť vyšší level, na ktorý v podstate vzdelanie nemám. Manžel vedel, že sa mi to vyplnilo, keď Samo prišiel za mnou s notami Mendelsohnovho klavírneho koncertu pod pazuchou…On bol vlastne huslista, klavirista ako samouk, ja som ho učila štyri roky a išiel na VŠMU! To bez geniality neexistuje. Dali sme sa do tvrdej práce, ktorej výsledkom bol absolventský recitál – 82 minút čistého času hudby. Vlani skončil magisterské štúdium a od septembra tohto roku bude doktorandom. Nejaký sen v podstate už ani nemám, snáď aby sa darilo ešte mojej žiačke na Konzervatóriu v Žiline, kde Peťka Molnárová v súčasnosti úspešne študuje 2. ročník. Nech sa ponáhľa, potrebujeme kvalifikovaných klaviristov. No a ešte šikovných žiačikov…

Možno ešte predsa čosi… Pred pár rokmi som robila tzv. historické koncerty, ktoré mali úžasný úspech a výbornú odozvu dodnes. Už 2 roky sa nekonajú, bolo to pre mňa už akési veľmi vyčerpávajúce všetko zorganizovať, povymýšľať, čo a ako…aby to malo svoju pointu, zmysel pre laickú verejnosť a efekt. Často však počúvam, že sa na ne ľudia pýtajú, tak neviem, neviem, či z toho čosi nebude…No a už teraz sa teším na náš budúcoročný klavírny koncert. Teším sa na šikovné deti a krásne skladby.

Pani Podperová, učíte už naozaj veľmi dlho a dlho sa teda pohybujete v miestnych kultúrnych vodách. Ste spokojná s tým, aké miesto má kultúra u nás u ľudí, v tomto štáte?

Aj by som vám povedala, ale to by ste nemohli uverejniť (smiech). Ale, nie je to také zlé. Je dnes zvláštna doba aj v tomto smere. Samozrejme, že je rozdiel medzi veľkomestom a takýmito periférnymi mestečkami, akou Dubnica nad Váhom je. A Dubnica je nepopierateľne hlavne folklórne mesto, kde folklór má svoju dlhoročnú úžasnú tradíciu a výbornú úroveň.

Na druhej strane sme tu my. My sme práve tí, ktorí musíme ľudí obohatiť o poznanie a schopnosť vnímať aj iný druh muziky. Je prirodzené, že ľuďom sa páči to, čo je spevavé, melodické, tanečné, ale celé roky sa snažíme pomaličky ľudí vychovávať k láske i k inej hudbe a celkovo pozdvihnúť hudobné vedomie. V budúcom školskom roku budeme sláviť naše 60. výročie založenia školy. Za tie desaťročia sa z našej školy stala moderná novodobá umelecká škola, plná talentovaných detí a nadšených pedagógov. Naše veľké verejné vystúpenia sú toho dôkazom. Oceňujú to práve Dubničania svojou hojnou účasťou, ale i napríklad aj  tým, že  sa dožadujú historických koncertov. Aj toto je to naše „ovocie“ v miestnej kultúre a my si vážime každého, kto o to umenie a kultúru má záujem.

Text © Sláva Gajdošíková

Fotografie © Frantisek Petko – Photography