Pár minút s Milom Kráľom ZUŠ Dubnica nad Váhom

Spomínate si na besedu s hercom, scenáristom a hudobníkom Milom Kráľom? Pred dvoma rokmi s ním debatovali nielen naši divadelníci na besede v koncertnej sále školy. Milo sa u nás zastavil znova, tentokrát na skok, aby sa pozdravil s našimi učiteľmi – hercami, zahral si pár skladieb na klavíri, čo-to nám o sebe prezradil a hlavne – išiel si zaplávať 🙂

Milo, spomínate si ešte na Vašu prvú návštevu našej ZUŠ? Ako ste sa u nás cítili?

Bolo tu príjemne a aj tu príjemne stále je. Nezvyknem robiť veľa besied, ale nebolo to pre mňa traumatizujúce, dúfam, že ani pre vás nie.

Bola to zábava.

O to som spokojnejší.

Čítala som, že učiteľské prostredie je Vám blízke.

Hej, som z učiteľskej rodiny. Mama potom presedlala na psychológiu a otec je už na dôchodku, toho učiteľstvo poznačilo tak, že hneď prvý deň, kedy na dôchodok mohol ísť, išiel.

Nežiarlili ste ako dieťa na spolužiakov?

Nežiarlil, lebo otec bol triednym učiteľom a zároveň aj riaditeľom tejto malotriedky, bývali sme v budove školy a teda som mal výsadné postavenie – nemusel som sa prezúvať. V papučiach som prešiel voľne z bytu do školy a ešte som aj otváral dvere ostatným spolužiakom. Nežiarlil som, ale skôr som bol naštvaný, lebo otec bol na mňa prísnejší ako na ostatných. Robili sme napr. diskotéku pre spolužiakov spolu s kamarátom. Tak som sa na tom narobil, ponahrával som to, spravil som kolá, aby sme to púšťali, no skrátka – nadrel som sa! A otec po diskotéke povedal – tak výborne Števko, tu máš 50 korún a ty, otočil sa na mňa…tebe netreba! Tak asi, to som trošku žiarlil. Naši tam dodnes bývajú, akurát že to nie je už malotriedka, ale materská škola.

A Vy sám ste nikdy nad učením nerozmýšľali?

Nie. Práve preto nechcem nikdy učiť, lebo viem, že by som asi nebol dobrý pedagóg. Viem, čo to obnáša, ako to pôsobí na ľudí… je to hrozne vyčerpávajúca práca bez spätnej väzby. Spätná väzba je jedine tá, že sa niektorým žiakom neskôr v živote darí. Ale že by ste mali nejaké spoločenské alebo finančné ohodnotenie, to sa povedať nedá, to už je od socíku tak zakorené. Aj môj brat to spoznáva, nedal sa poučiť od rodičov,dokonca v umeleckom prostredí, to je ešte horšie (smiech).

Byť pedagógom rozhodne nie je vôbec jednoduché, ale čo už, vzdelanie je dôležité…

Je dôležité, ale to si musí celá spoločnosť uvedomiť, lebo ak si to neuvedomí, tak to nebude mať tú váhu. Ale snáď si to už začne uvedomovať. Myslím, že je dosť varovný aj posledný prieskum medzi stredoškolákmi, taký ten „koho by ste volili“. Ten nárast príklonu k extrémistom je varovný. Vzdelanie za posledných dvadsať – tridsať rokov šlo dolu vodou a toto je výsledok. Vláda za vládou si dovidela tak na špičku svojho nosa a nie za horizont alebo za to, čo bude o desať – dvadsať rokov dôležité pre spoločnosť a už žneme tie výsledky (smiech) Spoločnosť sa postupne vyvíja, mení, no nie sme vyvinutá fínska spoločnosť, tým si musíme ešte prejsť.

Milo, venujete sa spevu, hudbe, herectvu a množstvu iných činností. Ktorú z týchto aktivít by ste z tohto kolotoča vypustili, keby môžete?

Ja nespievam, do spevu skôr fušujem, nepomenoval by som sa spevák. Przním väčšinou ale len svoje skladby, to je plus. A čo by som vypustil? Veľa si viem predstaviť, že vypustím…napríklad dabing, to by som vypustil okamžite. Nuž ale seriály, ktoré dabujem – nedajú si povedať, točia sa stále nové a nové časti. Dabing mi nič nedáva, len sa mi kazia oči. Aj z herectva by som rád vycúval, ale hold, to ma živí, tak tomu sa ešte povenujem. Rád by som sa vyvaroval zbytočnej práci, takej úplne zbytočnej. Páči sa mi koncertovanie s kapelkou, ale tu potrebujeme dve veci – záujem od publika a záujem kapely, nestačí len ten môj. Baví ma aj réžia, ale zase ako aká. Najlepšie vypracovať niečo svoje aj so svojimi ľuďmi. Aj to herectvo nie je na zahodenie niekedy. Je to celkom svieže, rôznorodé. Teraz mám roztočených asi 4 alebo 5 seriálov, niekedy neviem, čo skôr.